Prológ
Raz sa ma Sofi spýtala, či myslím na svoje lásky. Chcel som jej povedať: “Jasnačka… samozrejme… ty vari nie?” no potom som pochopil, že nepotrebuje počuť moju odpoveď. Že chce, aby som si odpovedal len sám.
Podľa Sofi sa človek nemá pozerať dozadu, pretože sa zapletie do spomienok ako do slučky, ktorá ho nepustí ďalej. Viem, že má pravdu, no ja to zatiaľ nedokážem. Občas sa prichytím pri tom, že sa vraciam k Markovi, ktorého rodina donútila oženiť sa a urobila z neho vyhnanca, čo odrazu nepatril ani do jedného sveta. Ani k heterákom, ani ku gayom. Vraciam sa k Michalovi, ktorý mi zomrel v náručí a donútil ma preklínať Boha, lásku aj osud. A tiež k Áronovi, ktorý v jeden deň odišiel z môjho života so slovami: “Tak sa maj.” Zabudol mi povedať, ako sa to robí po všetkých tých šialených nociach v jeho náručí.
Viem, čo mi chcela Sofi naznačiť svojou otázkou. Chce, aby som si zložil tú slučku, ktorá ma škrtí a nedovolí začať odznovu. Vykročiť dopredu a milovať, koho chcem.
1. kapitola
“Ty kokos, toto je čo za počasie?” vystrelil Leoš prudko nahor žalúzie, ktoré sme mávali milosrdne spustené, aby nám do očí nesvietilo slnko. Smiešne! Jar tento rok meškala najmenej mesiac a nám z toho už statočne hrabalo. Spracovávať deň čo deň správy o živelných pohromách, automobilových nehodách, zavraždených dôchodcoch, alebo varovných ukazovateľoch finančných analytikov a nezblázniť sa – na to bolo potrebné slnko. Lenže slnko kašľalo na rozmočené polia, zamračených ľudí aj nás. Boli sme unavení a podráždení viac ako v iné mesiace. A najviac Leoš. Stál pri okne a mračil sa. Tentoraz som mal však podozrenie, že nejde len o počasie. Poznal som ho. Počasie mával v paži rovnako ako módne kolekcie Viktórie Beckhamovej, ceny benzínu a moje sťažnosti na bobuľky čierneho korenia, ktoré som pravidelne nachádzal v svojich porciách polievky. Nech som si objednal akúkoľvek, vždy tam boli. “Korenie a ty, to je proste magická dvojka,” smial sa mi, keď sa mi podarilo rozhryznúť niektorú z tých mŕch. ”
“Tie žalúzie za to nemôžu, vyklop, kto ťa nahneval?” spýtal som sa s úsmevom. Podľa seba som vedel, že nič tak človeku nepomôže, ako keď sa môže vyzúriť medzi priateľmi.
“Luciina šéfka,” prskol Leoš.
Lucia bola Leošova žena. Skvelá baba. Chvíľu pracovala v našej redakcii a po materskej nastúpila do jednej nadnárodnej spoločnosti.
“Sľúbila Lucke super flek a teraz ho dala niekomu inému!” zlostil sa Leoš. “Pučene s veľkými kozami a inteligenčným kvocientom húpacieho koňa.”
“Myslel som si, že na veľké kozy letia len muži,” podpichol som ho. “Takže, aj Luckina šéfka?”
“Proti kozám nemám v princípe nič, štve ma tá blbosť,” zahundral Leoš a pozrel sa na červenajúce sa kolegyne.
Drobná bucľatá Katka, ktorá nás všetkých vychovávala a omdlievala pri trošku škaredšom slove, sa tvárila, že jej z agentúry práve prišla nejaká úžasne dôležitá správa, a Romana, ktorá bola už dva roky tajne zamilovaná do Leoša, sa mimovoľne pozrela na svoju hruď a smutne si vzdychla.
“A to tá Luckina šéfka nevidí?” spýtala sa opatrne.
“Nevidí, pretože ako všetci vieme, jediným človekom, ktorý nedokáže rozlíšiť doprdelvlezectvo, je šéf. A tá prsnatá puča vraj vliezla šéfke do zadku tak hlboko, že jej odtiaľ trčia len topánky! Čiže čo z toho vyplýva?”
S napätím sme čakali na záver.
“Že centrum zraku majú mnohí šéfovia v riti. Čím viac ľudí sa im tam natrepe, tým menšia je ich rozlišovacia schopnosť.”
Všetci sme sa ako na povel rozosmiali a Leoš na nás zúrivo zagánil.
“Hm, tak si s Luckou povedzte, že od čias rímskych cisárov sa asi nič nezmenilo,” poradil som mu.
“Kua, Boris, chceš ma nasrať ešte aj ty?” zahrmel. Keď bol rozčúlený, nemal chuť na dejiny.
Nedokázal som sa na neho hnevať, aj keď do konca smeny so mnou neprehovoril ani slovo.
Leoš je moja tajná láska. Chlap, ktorého milujem, a ktorého nikdy nebudem mať. Pretože je hetero. Pretože je šťastne ženatý. Pretože to nejde. Aj keď tak prekliate dobre vyzerá.
Raz sa ma Sofi spýtala, aké je to byť v blízkosti niekoho, po kom túžim a koho sa nesmiem dotknúť, pretože je hetero. Povedal som jej, že je to presne také, ako byť v blízkosti niekoho, po kom túžim a koho sa nemôžem dotknúť, hoci je gay.
Sofi sa občas pýta ako malé decko. A ja vážne nedokážem rozlíšiť, či si zo mňa len strieľa, či ma skúša, alebo sa pýta úplne vážne, pretože to nevie. Ako môže niečo nevedieť, keď je psychologička? Raz som sa jej na to spýtal a ona sa začala smiať: “Tak toto je aký vtip? Ty si naozaj myslíš, že psychológovia sú nejakí nadľudia? Haha, máme presne také isté neduhy a slabosti, ako iní. A ešte jednu hnusnú nevýhodu k tomu. Vieme svoje slabosti analyzovať. Nie však riešiť.”
Milujem jej pohľad na život, jej úsmev a jej hlinené figúrky. Prednedávnom sa prihlásila do modelárskeho krúžku.
“Musím niekde ventilovať svoje frustrácie,” vysvetlila mi so smiechom, keď priniesla domov prvý hlinený strom, ktorý sa jej trošku nakláňal na jednu stranu. “Nechceš tam chodiť so mnou?”
“Radšej by som chodil s tebou tancovať.”
“Nebojíš sa, že raz budeme mať ponorku?” spýtala sa ma so smiechom.
Ponorka so Sofi? Nehrozí. Aj keď spolu zase bývame. Aj keď sme si zase zostali.
2. kapitola
“Myslievaš na neho niekedy?”
Sofi ležala na svojej veľkej posteli a kývala nohami.
“Sofi, ja z teba nemôžem. Celý čas ma učíš, že človek sa nemá utápať v spomienkach a potom sa ma na Árona spýtaš ty?!”
“Pozastavila by som sa pri slove utápať. To je presne ono. Pred tým ťa varujem. Ale normálne spomínanie je ok,” vysvetľovala so šibalským úsmevom, ktorý ma za iných okolností vždy odzbrojil. No teraz to bolo iné. Nechcel som hovoriť o Áronovi.
“Dobre, a ako rozlíšim normálne spomínanie od utápania sa?”
“Normálne je zbavené prehnaných emócií a sebaľútosti,” poučila ma.
“Myslím na neho. Spokojná?”
“Nemusíš vybuchovať ako štopeľ od šampanského,” zasmiala sa a prehodila sa na chrbát. “Naozaj ti na rozlúčku povedal len maj sa?”
Privrel som oči a predstavil som si večer, keď sa Áron postavil do dverí mojej spálne so zamysleným smútkom v očiach. Tušil som, že ho chytá jeden z filozoficko-nostalgických záchvatov, počas ktorých splietal teórie o neschopnosti prežiť, netušil som však, že tentokrát to bude o neschopnosti prežiť náš vzťah.
“Povedal mi toho viac, ale v princípe sa to schovalo pod tie dve slová.”
Sofi zmäkli črty. “No vieš, od začiatku som tušila, že to nebude mať dlhé trvanie, ale čakala som, že ho pošleš k vode ty.” Natiahla sa po osminke jablka, ktoré mala nakrájané v čiernej porcelánovej miske, a s chuťou sa do neho zahryzla.
“Asi ma stále málo poznáš, Sofi. Ja, keď milujem, tak milujem navždy. A keby som neprišiel o Marka a neskôr o Michala, nikoho ďalšieho by som nehľadal.”
“Hmm, teraz si prišiel o Árona. Takže?” Jej otázka zavisla vo vzduchu.
“Ak sa ma pýtaš, či budem hľadať niekoho ďalšieho, moja odpoveď znie nie. Sofi, raz si mi povedala, že zabúdame presne tak dlho, ako milujeme. Takže ma čaká pomerne osamelý rok.”
Áron mal tisíc chýb, bol ironický, urážlivý, náladový a neporiadny. Nosil v sebe smútky a neistoty celého sveta a kompenzoval to výsmechom, ktorým nešetril okolie ani seba. Pod tým všetkým sa však skrývala nečakaná neha a milota, ktorá ma dokázala odzbrojiť zakaždým, keď som sa na neho hneval. Často opakoval, že nenávidí slzy, ale ja som vedel, že ho dokáže rozplakať hocijaká smutná pieseň alebo pohľad na choré zviera. V noci sa občas ku mne pritískal so silou dieťaťa, ktorému sa snívajú zlé sny. Bol iný ako Marko, o ktorého ma obral jeho despotický otec a svadobný obrad, a úplne iný ako Michal, ktorý sa stal obeťou Markovej žiarlivosti. Áron bol iný, ale ja som sa do neho zamiloval a mal som ho rád. Nechcel som, aby sa zmenil. On mal na to iný názor.
“Milujem ťa, ale nedokážem sa zmeniť,” povedal mi v ten večer smutne.
“Čo je to za blbosť, Áron, ja to predsa od teba nežiadam.”
“Ešte nie.”
Nechápal som.
“Boris, ešte si nepočul, že ľudia sa nerozchádzajú len preto, že sa nemajú radi, ale aj preto, že sa majú radi až príliš?”
“Pil si?”
“Nie, len premýšľal,” pozrel sa kdesi za mňa a potom pridal ešte niečo, že chce, aby som bol šťastný a nech sa mám.
“Urobím niečo na jedenie?” vyrušila ma Sofi z myšlienok, ako keby vytušila, že rozhovor s ňou je už skončený. Rozhovor s Áronom som viedol neustále.
“Na obed som mala len šalát so syrom a od tých jabĺk som ešte hladnejšia,” vyskočila z postele a tanečným krokom sa pustila k dverám.
“Poďme niekam von,” navrhol som. “Zoberiem ťa na miesto, kde robia najlepšie bagety. A ako bonus k tomu – najukecanejšia predavačka pod slnkom. Volá sa Bernadetta a je to fakt číslo. Však uvidíš.”
“Koľko má rokov?”
“Odhadujem, že asi šesťdesiat.”
“Šesťdesiatročná Bernadetta? Tak tú musím vidieť,” zasmiala sa Sofi a poklopala Muffa po hlave. “Ty zostaneš doma, o chvíľu sme späť.”
Z Muffa za dva roky vyrástol nádherný pes, ktorý vyhrával jednu výstavu za druhou a spôsobil, že so Sofi sa v čase výstav nedalo vôbec baviť. Prežívala Muffove súťaže ako iní ľudia majstrovstvá sveta v hokeji.
*
Bagetéria bola zastrčená vo veľkom komplexe sídliskových budov a natrafil som na ňu len náhodou. V jej blízkosti bolo totiž kaderníctvo, kam som rád chodieval.
Pani Bernadetta nás vítala so širokým úsmevom a s ponukou, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani sieť amerických Subways.
“To som rada, že ste prišli, pán Boris. Od rána som tu mala len troch študentov, dvoch podnikateľov, ktorí si dali iba kávu, a jednu slečnu, ktorá odbehla z kaderníctva, vraj je taká hladná, že skoro odhryzla kaderníčke ruku,” spustila na nás, keď sme sa usádzali k malému stolíku s červeným obrusom. “Viete, ani sa jej nečudujem, chudá bola ako jedna moja ruka. Tak, čo si dáte?” obrátila sa na Sofi. “Dúfam, že nedržíte nejakú nezdravú diétu?”
“Nie, nedržím. Takže to najlepšie a najnezdravšie, čo tu máte.”
“Urobím vám bagetu s kuracím mäsom, syrom, opečenou slaninkou, čerstvou zeleninou a medovo-horčicovým dresingom, môže byť?”
Sofi prikývla hlavou.
“A vám so syrom, tuniakom, olivami a petržlenovým dresingom,” obrátila sa na mňa bez otáznika na konci vety.
“Môžete mi tam dať aj červenú cibuľu a paradajky.”
“Vy sa nebudete so slečnou bozkávať?” začudovala sa.
“Slečne cibuľa nevadí,” predbehla ma Sofi.
“No, tak to mne áno. Keď sa môj starý napráska večer cibuľou, ženiem ho spať rovno do obývačky. A na pitie?”
Sofi si objednala kolu a ja čaj s čerstvej mäty. Bagety sme mali o chvíľu. Horúce s chrumkavé.
“Ešte, že ste prišli, chcela som to dnes zavrieť skôr,” vzdychla si, keď nám ich doniesla. “Takéto celodenné behanie už asi nie je pre mňa. Občas mám nohy opuchnuté ako balóny, nečudovala by som sa, keby som tu raz vzlietla a zostala prilepená na plafón. Tak len papajte, ja si idem dočítať jeden klebetník. Na obálke je Nelka Pocisková s tým… ako sa to? Hej s tým Lojom. Veľmi im to pristane. Ozaj, pozeráte Búrlivé víno? Poviem vám, mať muža ako je ten starý Dolinský, fackám ho od rána do večera. Pekne papajte, už vás nebudem rušiť.”
Sofi cukalo kútikmi a ja som sa modlil, aby sa pani Bernadetta nerozhodla zasvätiť nás do deja svojho obľúbeného seriálu ešte viac.
“Bolo to príjemné,” pochválila ma Sofi, keď sme dojedli a vyšli von. “No a pani Bernadetta má u mňa sto bodov.”
“Za tie bagety?”
“Nie, za tie sľubované facky Ivanovi Dolinskému.”
“Ty to pozeráš?” zastavil som sa uprostred chodníka.
“A prečo nie? Keď sa vrátim z roboty a hlava mi brní od všetkého, čo som si musela vypočuť, padne mi ten seriál ako vychladená kola.”
“Máš nejaký nový prípad?”
“Žiaľ mám. Sedemnásťročného chlapca. Od šiestich rokov ho zneužíval vlastný brat.”
“Ty, kokos, Sofi!”
“Presne!” pokývala Sofi smutne hlavou. “Takže intrigy v Búrlivom víne sú proti takémuto niečomu prechádzka ružovým sadom. Keď si vypočuješ taký príbeh, okamžite sa ti prehádže rebríček nálezov a strát.”
Sofi mala pravdu. Proti osudu toho chalana bol večerný mail o chystanom návrate pani Kobielskej a tým aj strate nášho nádherného podnájmu len čajovým odvarom.
3. kapitola
“To nemyslíš vážne,” zhíkla Sofi, keď som jej oznámil, že sa budeme musieť odsťahovať.
“Pozri,” ukázal som jej mail.
Milý pán Boris,
píšem Vám s predstihom, aby ste sa mohli zariadiť. O dva mesiace sa vraciam domov a príde so mnou aj môj vnuk Will, ktorý chce v Bratislave študovať na vysokej škole. Preto iste pochopíte, že budem znovu potrebovať svoj byt. Verím, že sa Vám za dva mesiace podarí nájsť si náhradné ubytovanie a odsťahovať sa. Teším sa na stretnutie s Vami.
S úctou
Eva Kobielska, Alabama, USA
“Ja nechcem!” zamrnčala Sofi.
“No lebo ja chcem, že?”
“Dobre, ale ty si na tom lepšie ako ja, môžeš sa vrátiť domov, môžeš si kúpiť jednoizbák, alebo bývať s nejakými chalanmi. Ale ja? Domov sa nevrátim, na svoj byt nemám a ísť na podnájom s nejakými uvrieskanými študentkami, to sa radšej odstrelím.”
“Prestaň jančiť, myslíš, že ja túžim ísť naspäť k mame? Ona má svoj život a ja zase svoj. No a z podnájmu s chalanmi som vyrástol po skúsenosti s Teom a Denym.” Schválne som nespomenul aj Árona, aby ma neprezradil chvejúci sa hlas. Sofi si to našťastie nevšimla.
“Chudák Teo. Bol to fajn chalan.”
“Hovoríš, ako keby zomrel.”
“Vieš, ako to myslím. Celkom by ma zaujímalo, čo je s ním teraz. Stretli ste sa ešte niekedy?”
Predstavil som si pamätný večer, keď sa Teo opil od žiaľu, že ho opustil dlhoročný partner, a potom sa pokúsil zviesť ma, ako keby jednorázový sex mohol prebiť jeho rozchod.
“Raz som ho stretol v banke, ale to sme prehodili len pár zdvorilých slov. Spojilo nás spoločné bývanie, inak nás nespájalo nič. Takéto priateľstvá nemajú dlhú trvácnosť.”
“Podľa mňa najkrajšie priateľstvá prináša detstvo,” pritakala Sofi. “Občas žasnem nad tým, koľko krásy sa skrýva v detstve, ktoré nás nezväzuje žiadnymi predsudkami ani prežitou skúsenosťou. Priatelíme sa z čistej radosti z priateľstva.”
“Hej, tomu rozumiem,” prikývol som, “ale čo náhoda? Na náhody neveríš?”
“Verím, že existujú ľudia, s ktorými nám je súdené stretnúť sa.”
“Myslíš na niekoho konkrétneho?”
“Na Ondreja.”
Prekvapila ma. “Ale to nebolo priateľstvo ale láska. A Ondro ťa predsa nechal,” namietol som.
“To je pravda, nechal. Ale nenechal ma preto, že som urobila chybu. Nechal ma preto, že láska málokedy prežije diaľku.”
Sofi sa s Ondrom spoznala na svadbe svojej kamošky a bola to láska storočia. Mala jedinú chybu. Sofi bola tu a Ondro študoval v USA. Rozišiel sa s ňou mesiac po tom, ako my dvaja s Áronom. Ako to povedala? Nenechal ma preto, že som urobila chybu. Nechal ma preto, že láska málokedy prežije diaľku. Zvláštne, nás s Áronom nedelila diaľka, alebo áno?
“Na čo myslíš?” spýtala sa Sofi nečakane.
“Rozmýšľam, prečo nechal Áron mňa,” priznal som sa.
A potom som jej povedal všetko o našom poslednom rozhovore.
“Rozumiem mu, Boris. Nechcel, aby si ho poslal preč ty.”
“To je blbosť, Sofi.”
“Prečo? Výhodu má vždy ten, čo odchádza. Netrápi sa ako ten, čo zostane.”
“Chceš povedať, že Áron sa pre náš rozchod vôbec netrápil?” Málokedy som Sofi odporoval, ale teraz nemala pravdu. Spomenul som si na bolesť v Áronových očiach, ktorá bola výrečnejšia ako všetky slová.
“Chcem povedať, že on sa pre váš rozchod trápil oveľa skôr. Teraz to má už za sebou. Ty nie. Dobre, koniec psychologickej poradne. Čo urobíme s týmto?” ukázala na mail od pani Kobielskej.”
“Neboj, niečo pre nás pohľadám. Viem, že to nebude takéto krásne ako toto, ale… Prečo plačeš?”
“Neplačem, niečo mi padlo do oka,” bránila sa a potom sa mi hodila okolo krku.
“Blázonko, hádam si si nemyslela, že ťa pošlem k mame?”
Na tvári sa jej mihla bolesť ako vždy, keď sme ju spomenuli.
“Vieš, že som si myslela, že keď jej dám prečítať moju knihu, pochopí, čo mi robila?”
Sofi pred pár dňami dokončila útlu knihu o týraní detí.
“Počkaj, ty si jej dala prečítať svoju knihu?”
“Predstav si, že áno.”
Bál som sa, čo bude nasledovať.
“Počas čítania jej asi dvakrát vyhŕkli slzy, vraj, ako môže niekto tak strašne ubližovať svojmu dieťaťu. No a keď ju dočítala, spýtala sa, o kom som to vlastne písala a prečo sa vyžívam v takých strašných veciach.”
“Ona sa v tom nespoznala?”
Sofi si vzdychla: “Tyran sa nikdy nespozná. Ani v knihe, ani vo filme, ani v krimi novinách.”
Zamrazilo ma presne ako v deň, keď mi Sofi prezradila svoje bolestné tajomstvo. O tom, ako ju mama celé detstvo týrala. Ako ju bila, ťahala za vlasy a kopala. Ako ju sprchovala ľadovou vodou a nútila kľačať polonahú pri kuchynskom stole, zatiaľ čo ona fajčila cigarety, pila kávu a púšťala si svoje obľúbené cédečko. Ako ju sotila do dverí tak prudko, že Sofi rukou rozbila sklenenú výplň.
Odrazu som začal lepšie chápať vetu, ktorú mi povedala o svojom rozchode s Ondrom. Nepotreboval som dve vysoké školy, aby som pochopil, že Sofi bola stále nainfikovaná pochybnosťami o svojej hodnote, ktorú zničili údery a výsmech jej matky. V menších alebo väčších intervaloch ju prenasledoval pocit, že si nezaslúži lásku, že ona je vo vzťahu tá zlá. Bol som rád, že si svoj rozchod s Ondrom dokázala zdôvodniť inak. A napadlo mi ešte niečo. Nikdy som si nemyslel, že Sofi má čosi spoločné s Áronom. Ale odrazu to celé do seba zapadlo: Áron neodišiel preto, lebo ma prestal ľúbiť. ...
mek4test